Bratislava 17. januára (TASR) – Zem sa raz za čas nevyhne zrážke s iným kozmickým telesom. „Čím sú asteroidy väčšie, tým menšia je pravdepodobnosť stretu so Zemou, takže napríklad s telesami väčšími než kilometer sa môžeme zraziť priemerne raz za milión rokov. Teleso, ktoré v minulosti spôsobilo vyhynutie dinosaurov, mohlo mať asi 7 až 8 kilometrov. V prípade menších telies s rozmermi rádovo desiatok alebo stoviek metrov pravdepodobnosť zrážky stúpa, takže približne 50-metrové teleso môže vletieť do našej atmosféry raz za niekoľko desaťročí alebo za storočie,“ povedal astronóm Juraj Tóth v relácii Pohľad na oblohu v TABLET.TV.

Aj preto sa úsilie astronómov zameriava na pozorovanie a mapovanie tzv. potenciálne nebezpečných telies, ktoré by mohli spôsobiť katastrofu globálnych, alebo aj lokálnych rozmerov. Tým skôr, že od spomínanej ničivej zrážky pred cca 60 miliónmi rokov, nenasvedčujú žiadne stopy tomu, že by sa podobná kolízia veľkých rozmerov zopakovala. „Nemáme za posledné státisíce ani milióny rokov žiadny výrazný záznam v podobe impaktného krátera podobnému tomu spred 60 miliónov rokov,“ dodal astronóm.

Juraj Tóth pôsobí na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského a pracuje aj na Astronomickom a geofyzikálnom observatóriu v Modre. Observatórium sa zameriava na mapovanie malých telies, ktoré sa nachádzajú v Slnečnej sústave.

„Zaujíma nás podstata týchto telies a dynamické procesy v Slnečnej sústave, teda ako k nám takéto telesá prichádzajú, z čoho sa skladajú, ako rotujú. Odpovedáme tak aj na možnú hrozbu, na štatistiku, ako často možno zrážku očakávať a ako sa jej vieme brániť. Ide to až do praktickej roviny možného ohrozenia celej civilizácie, ale aj do roviny lokálnych javov ako bol pred šiestimi rokmi pád telesa v Čeľjabinsku, kde 20-metrové teleso spôsobilo zranenia viac než 1500 ľuďom,“ vysvetlil Juraj Tóth.

Množstvo telies je neobjavených

Hlavnou „zásobárňou“ takýchto telies v našej blízkosti je Hlavný pás, ktorý sa nachádza medzi obežnými dráhami Marsu a Jupitera. Tento pás asteroidov zároveň oddeľuje dve časti Slnečnej sústavy: bližšie k Slnku sa nachádzajú terestriálne planéty Merkúr, Venuša, Zem a Mars, za pásom už obiehajú okolo Slnka plynoví obri Jupiter, Saturn, Urán a Neptún.

Z vedeckého hľadiska je však dôležité pozorovať aj menšie telesá, ktoré vlietajú do našej atmosféry ako meteory. Špecialitou, ktorá sa na tento účel zrodila práve na pôde UK, resp. observatória v Modre, je astronomický pozorovací systém AMOS Cam. Tvorí ho objektív, ktorý sníma celú oblohu (rybie oko), zosilňovacia optoelektronická jednotka a zobrazovacia časť s digitálnou videokamerou. Jeho výhodou je nízka hmotnosť a mobilita. Novú generáciu systému AMOS vyvinula skupina astronómov a technických pracovníkov, v ktorej sú okrem Juraja Tótha aj jeho kolegovia Dušan Kalmančok, Pavol Zigo, Leonard Kornoš, Jozef Világi a Jaroslav Šimon. Slovenský systém AMOS Cam získal aj medzinárodné uznanie.

„Táto pozorovacia technika je rozmiestnená nielen na Slovensku, ale aj v kvalitných destináciách, v observatóriách, kde sú dobré podmienky, teda čistá obloha a veľký počet jasných nocí, takže je efektivita ďalekohľadov veľmi vysoká – ide napríklad o Havajské ostrovy, Čile, La Palmu na Kanárskych ostrovoch či Južnú Afriku...,“ povedal Juraj Tóth. „Sledujeme oblohu systematicky 10 až 15 rokov a ešte stále nám niektoré telesá uchádzajú. Buď majú také dráhy, že sa nachádzajú veľmi ďaleko od nás a sú už za hranicou dosahu našich ďalekohľadov, alebo prichádzajú na dráhach spoza Slnka, takže ich nevidno, lebo dokážeme systematicky pozorovať len nočnú oblohu. Takže napriek množstvu ďalekohľadov a úsilí astronómov je množstvo telies neobjavených,“ priblížil Juraj Tóth.

„Sledujeme práve zanikajúce telesá, od milimetrových až po metrové, systémom, ktorý registruje ich zánik vo forme meteorov. Informácia o týchto menších súrodencoch alebo bratrancoch väčších telies, nám potom niečo hovorí aj o početnosti väčších telies, ktoré  by nás mohli ohrozovať. Preto budujeme sieť kamier AMOS a informácie z nich môžeme poskytnúť vedeckej komunite,“ dodal astronóm.

Zaujímavosťou tiež je, že vďaka slovenskej vedeckej komunite nesú mnohé planétky slovenské mená. Jedna z prvých, na počesť dobrej spolupráce s domovským mestom, dostala názov Modra, ďalšia nesie meno Comeniana podľa materskej univerzity. Existujú aj planétky Pezinok, Štefánik, Satinský a mnohé ďalšie. Niektoré sú pomenované po astronómoch ako bol napríklad profesor Anton Hajduk.

„Nemôže ísť o politikov, kontroverzné osobnosti, ani firmy, aj keď by sme takto mohli získať nejaký sponzoring. Medzinárodná astronomická spoločnosť to nepovoľuje,“ doplnil Juraj Tóth.

Záhadné planétky na okraji

Ďalšou pozoruhodnou a len v posledných rokoch objavovanou časťou Slnečnej sústavy je tzv. Kuiperov pás, či presnejšie Edgeworthov–Kuiperov pás. Ide o oblasť, ktorá sa nachádza za obežnou dráhou Neptúna, v ktorej je obrovské množstvo telies. Tým najznámejším z nich je Pluto považované donedávna za planétu. V roku 2006 bolo na astronomickom kongrese v Prahe prekvalifikované na trpasličiu planétu podobne, akou je jeho kozmický sprievodca Charon.

Ide väčšinou o ľadové telesá tvorené vodným ľadom, alebo ľadmi iných látok – metánu, dusíka či čpavku – a s prímesou prachu.

„Sú to telesá „v pôvodnom stave“ zakonzervované tak ako vznikali pred 4,5 miliardami rokov, čo je naozaj fascinujúce,“ uviedol Juraj Tóth.

Mnohé transneptunické telesá, ako sa tiež nazývajú, obiehajú okolo Slnka po kruhových alebo len mierne zakrivených dráhach vo vzdialenosti cca 40 – 50 astronomických jednotiek (AU), pričom astronomická jednotka sa rovná priemernej vzdialenosti Zeme od Slnka, teda cca 150 miliónov kilometrov. Niektoré sú však dynamicky excitované a majú veľmi excentrické eliptické dráhy, takže zachádzajú až do vzdialeností tisícov AU, kde ich už nevieme pozorovať a zbadáme ich, až keď sú v perihéliu, teda v príslní. Nedávno vzbudil rozruch objav planétky Farout, ktorú od nás delí vzdialenosť 120 AU. Napríklad nedávno objavená planétka Goblin je najbližšie k Slnku vzdialená 65 AU, no najďalej od Slnka sa dostane až do vzdialenosti 2300 AU a jeden obeh jej tak trvá až 40.000 rokov.

„Do roku 1992 sme z tejto oblasti poznali len Pluto, dnes poznáme asi 3000 nových telies a podľa odhadov vieme, že ich je oveľa viac,“ vysvetlil astronóm Juraj Tóth.