Bratislava 15. marca (TABLET.TV) – „Človek, ktorý môže byť z ktoréhokoľvek kúta Slovenska, ak sa rozhodne niekde zapustiť korene, má toto miesto naozaj rád a snaží sa ho aj pretvárať. Usiluje sa, aby to bolo dobré miesto alebo mesto pre život. Ak tu niekto len študuje, alebo príde za prácou, je to preňho možno len prestupná stanica a k mestu vzťah mať nebude,“ povedala etnologička Katarína Nádaská v relácii Pohľad na oblohu v televízii TABLET.TV. Podľa jej slov by teda aj predstavitelia mesta a mestských častí mali presadzovať také riešenia pre „cezpoľných“, ktoré by ich motivovali, aby sa Bratislava stala ich domovom.

„Pokiaľ sa Bratislava nestane ich mestom, teda pokiaľ si tu nezaložia rodiny, nezakorenia sa tu, a nebudú tu mať deti a pokiaľ  sem budú chodiť len za prácou a cez víkend zasa pôjdu domov, budú pre mesto skôr záťažou – veď poznáme problémy s parkovaním alebo s neplatením daní. Keď tu zakotvia a zakorenia sa, stávajú sa sami Bratislavčanmi,“ doplnila odborníčka.

Už dlhšie sa diskutuje o tom, že je Bratislava akýsi „taviaci kotol“, nachádza sa v nej veľa cudzincov, ktorí si tu zakladajú rodiny. A takisto v nej býva veľa ľudí z iných oblastí Slovenska.

„Ale takéto migrácie tu z historického hľadiska vždy boli, spomeňme len predošlé vlny vysťahovalectva. Prvá vlna bola už začiatkom 19. storočia, ďalšia potom koncom 19. storočia a bolo to práve východné Slovensko, odkiaľ veľa ľudí odchádzalo do Spojených štátov amerických za prácou. Bežné tiež bolo, že sa z východu, kde obilie dozrievalo neskôr, migrovalo na západ a na juh počas žatevných prác. Ľudia chodili inde vypomáhať a zarobiť si,“ povedala etnologička Katarína Nádaská.

V Petržalke bolo najviac samovrážd

Bratislava už má skúsenosti s prisťahovalectvom vo veľkých rozmeroch. Dialo sa tak v 70. rokoch 20. storočia, keď na pravom brehu Dunaja vyrástlo sídlisko dovtedy nevídaných rozmerov, no rozrastali sa aj ďalšie okrajové štvrte mesta.

„Petržalka bola experimentom, aký v dejinách Slovenska nemal obdobu,“ povedala Katarína Nádaská. „Domy sa budovali extrémne rýchlo, pričom sa nemyslelo na sociálne zázemie ani na služby a na občiansku vybavenosť. Bývali tu aj ľudia priamo zo starej Petržalky, ktorým zbúrali domy a zobrali im záhrady i krásne marhuľové sady – to všetko padlo za obeť výstavbe sídliska. Žili tu ľudia z mesta, ktorým rúcali alebo revitalizovali ich domy, takže im ponúkli bývanie v panelákoch. A nakoniec aj ľudia z vidieka. Najmä starší ľudia to ťažko niesli, pretože spočiatku bola Petržalka veľmi bezútešné ´mesto v meste´. Práve koncom 70. a začiatkom 80. rokov bol v Petržalke najväčší počet samovrážd v rámci Bratislavy.“

Necitlivými zásahmi v tom čase trpela celá Bratislava. Zbúrala sa synagóga, aby ustúpila Novému mostu, aj niektoré ďalšie budovy v centre. „Hovorilo sa, že ľudia, ktorí o tom rozhodovali, neboli rodení Bratislavčania a k mestu nemali vzťah,“ povedala Katarína Nádaská. „Dnes je to otázka developerov a investícií. Ako rodená Bratislavčanka sa priznám, že milujem historické centrum mesta, je to naša pamiatková rezervácia. Je to miniatúrne centrum, nie je príliš veľké a verím, že aspoň to ostane nedotknuté. Aj keď zrejme vývoj nezastavíme, vidíme, že sa mesto rozrastá na všetky strany, do šírky aj do výšky,“ dodala.

Mesto má vyše 100 folklórnych súborov

Aj v modernej výstavbe sa však podľa Kataríny Nádaskej dá uplatniť kvalitná architektúra. Globálne otepľovanie tiež ešte viac umocňuje potrebu riešiť otázku zelene, ktorá v Bratislave stále ustupuje a narába sa s ňou veľmi necitlivo.

Pozitívnou skutočnosťou podľa etnologičky je, že Bratislavčania, ale aj ľudia, ktorí sa do mesta prisťahovali, stále udržujú folklórne tradície a aktívne ich pestujú.

„V samotnej Bratislave žije pomerne málo ľudí, ktorí majú predkov rodených ´Prešporákov´. Väčšina sa sem prisťahovala. A keďže sú z vidieka, snažia sa tu zmysluplne využiť svoj voľný čas,“ povedala Katarína Nádaská. V rámci výskumu zistila, že v hlavnom meste pôsobí viac než 100 folklórnych súborov – nerátajúc tie veľké profesionálne, ako je SĽUK alebo Lúčnica.

„Tanec a hudba sú v nás podobne ako vzťah k pôde,“ uviedla etnologička Katarína Nádaská v relácii Pohľad na oblohu. „Keď som sa pýtala ľudí, prečo tam chodia, odpovedali: Chceme si z chuti a zo srdca zaspievať a zatancovať pre radosť. Nie preto, že sme súťaživí, že by sme to niekam chceli profesionálne dotiahnuť. Je to príjemné trávenie voľného času. Mňa to veľmi teší. Nositeľmi tradícií boli kedysi najmä slobodní mládenci, ktorí najčastejšie organizovali aj navštevovali akcie, ktoré sa konali na dedinách. Alebo prípadne aj slobodné dievčatá. Dnes sú nositeľmi tradícií práve takéto folklórne súbory.“