Bratislava 21. júna (TASR) - Spojené štáty americké a NASA finančne štedro podporujú objavovanie malých planétiek v Slnečnej sústave. Za posledných 20 rokov do tejto oblasti investovali množstvo peňazí, čomu vďačíme za objavenie 98 percent doteraz známych asteroidov. V relácii Pohľad na oblohu na TABLET.TV to uviedol astronóm Peter Vereš, ktorý pôsobí v Centre pre malé planétky na pôde Harvardského a Smithsonovho centra pre astrofyziku v Bostone.

„Dôvodom výskumu blízkozemských asteroidov je riziko zrážky so Zemou. Pretože Zem bola mnohokrát trafená asteroidom, pričom išlo o zrážky rôznorodé od malých lokálnych až po katastrofické, globálne. Druhým dôvodom je, že sa pracuje na metódach ako zabrániť zrážke, keby sa takéto teleso objavilo. Tretím dôvodom je ťažba surovín z asteroidov, teda nerastov, vzácnych kovov, ale aj vody. A samozrejme je tu aj základný výskum,“ povedal astronóm Peter Vereš.

Hlavný pás asteroidov sa nachádza medzi obežnými dráhami Marsu a Jupitera, pričom ide o pozostatky stavebného materiálu, z ktorého sa budovali planéty a ktorý ostal nepoužitý. Práve tu bol objavený 1. januára 1801 prvý asteroid, dnes klasifikovaný ako trpasličia planéta, Ceres, veľká približne 950 kilometrov.

Z malých telies poznáme len zlomok

„Momentálne poznáme asi 800.000 asteroidov, teda poznáme ich dráhy a vieme, kde sa nachádzajú. Z toho asi 780.000 je v hlavnom páse. V skutočnosti ich je tam oveľa viac, pričom asi milión je väčších ako jeden kilometer,“ povedal Peter Vereš. Podľa jeho slov telesá v hlavnom páse nie sú pre Zem nebezpečné, obiehajú na svojich dráhach asi 4,5 miliardy rokov. Dá sa povedať, že Jupiter je strážca našej bezpečnosti a väčšine z nich bráni, aby sa z tejto oblasti odpútali.

„V ostatných oblastiach je oveľa menej asteroidov, ale sú tam. Niektoré pretínajú dráhu Zeme. To sú tzv. blízkozemské asteroidy, ktorým sa venujeme a vďaka ktorým NASA financuje výskum planetárnej obrany . Tie už môžu padnúť aj na Zem, na Mesiac či na iné vnútorné planéty. Je ich podstatne menej a len asi tisíc objektov je väčších ako kilometer,“ uviedol astronóm Peter Vereš.

Ako dodal, asteroidy sú veľmi malé telesá a javia sa na oblohe ako svietiaci bod, ktorý relatívne rýchlo mení polohu vzhľadom na stálice. Drobný posun v jeho polohe môže nastať už v priebehu pár minút, no ďalekohľad takýto pohyb zaznamená.

Vznikli dokonca špeciálne ďalekohľady, ktoré sa sústreďujú na odhaľovanie malých telies s rozmermi niekoľko desiatok metrov. Takéto objekty neraz „prekvapia“, keď sa objavia až v tesnej blízkosti Zeme, na druhej strane by dopad menších asteroidov spôsobil len lokálne škody, ktorým sa dá predísť. Známym príkladom je meteoroid z Čeľjabinsku, ktorý 15. februára 2013 zranil viac ako tisíc ľudí – konkrétne tlaková vlna, ktorá vznikla pri jeho výbuchu v atmosfére. Jeho rozmery boli necelých 20 metrov a z takýchto telies je objavených len zanedbateľné množstvo. NASA sa sústreďuje na objekty väčšie ako 100 metrov, ktoré pri dopade spôsobia podstatne väčšiu škodu.

Mimozemšťan by videl ako prvý Kuiperov pás

V skutočnosti ešte viac asteroidov krúži v oblasti za dráhou Neptúna. Ich objavovanie sa začalo až v roku 1992, pretože dovtedy na ne pozemské ďalekohľady nedovideli.

„Odrazu sa našlo teleso, ktoré malo stovky kilometrov a nachádzalo sa za obežnou dráhou Pluta. Odvtedy sa v tejto oblasti objavilo viac než 3000 objektov. Odhaduje sa, že hmotnosť planétiek v oblasti tzv. Kuiperovho pásu je 100-krát vyššia, ako hmotnosť telies v hlavnom páse asteroidov,“  vysvetlil Peter Vereš.

Ak by Slnečnú sústavu pozoroval z diaľky hypotetický mimozemšťan, videl by ľahšie Kuiperov pás ako hlavný pás asteroidov medzi dráhami Marsu a Jupitera.

V posledných rokoch sa objavili aj planétky s veľmi výstrednými eliptickými dráhami. A niektoré sa nachádzajú nevysvetliteľne ďaleko od Slnka. Medzi nimi aj nedávno objavená planétka 2018 VG18 neoficiálne prezývaná Farout, ktorá je zatiaľ najvzdialenejším pozorovaným objektom Slnečnej sústavy a podarilo sa ju „uvidieť“ až vo vzdialenosti 120 AU.

Jej pozorovanie je zatiaľ prikrátke na to, aby sa z neho dal odvodiť tvar jej dráhy. Existujú tiež planétky, ktoré sa pri obehu dostanú do obrovských vzdialeností od Slnka, napríklad 300 km veľká planétka s prezývkou Goblin (oficiálne 2015 TG387), ktorá je k Slnku najbližšie 65 AU a najďalej  sa dostane až do vzdialenosti 2000 AU, pričom jej obežná doba predstavuje 32.000 rokov.

Znamená to, že v podobných diaľkach sa nachádzajú planétky, ktoré objavia až ďalšie generácie o stovky alebo tisícky rokov, keď sa priblížia bližšie ku Slnku.

Planéta mimo dohľad

Zvláštne dráhy vzdialených transneptunických telies môžu naznačovať, že existuje hypotetická deviata planéta Slnečnej sústavy.

„Astronómovia Konstantin Batygin a Michael E. Brown z Caltechu vyslovili hypotézu o planéte, ktorá sa nachádza vo vzdialenosti 400 až 600 AU a jej veľkosť je asi 10 hmotností Zeme. Tá by dokázala usporiadať dráhy vzdialených objektov tak, ako ich pozorujeme. Vypočítali, že možno takéto teleso existuje a momentálne sa po ňom intenzívne pátra,“ doplnil v relácii Pohľad na oblohu astronóm Peter Vereš. Ako dodal, problém je v tom, že sa tzv. Deviata planéta momentálne môže nachádzať mimo dosahu súčasných ďalekohľadov.

Iným vysvetlením pre dráhy týchto zvláštnych planétiek je vplyv vnútorného Oortovho oblaku, teda pásma objektov, z ktorého do Slnečnej sústavy prilietajú aj kométy a ktorý pravdepodobne „obaľuje“ Slnečnú sústavu podobne ako šupka cibule. Oblasť Oortovho oblaku môže siahať až do vzdialenosti dvoch svetelných rokov, teda na „polcestu“ k najbližšej hviezde Proxima Centauri.

Peter Vereš je jedným zo 129 účastníkov medzinárodnej konferencie Meteoroids, ktorá sa počas tohto týždňa konala v Bratislave. Je po ňom pomenovaný asteroid Petervereš, ktorý objavili jeho kolegovia Petr Pravec a Peter Kušnirák v Ondřejove v Českej Republike a navrhli, aby planétka niesla jeho meno.

Centrum pre malé planétky v Bostone, kde Peter Vereš pôsobí, je najväčším univerzitným astronomickým ústavom v USA a sústreďuje pozorovanie planétiek z celého sveta.